Vlak do Granady

Vlak odišiel z Madridu o šiestej ráno. Polovica sedadiel bola prázdna. Elena si vybrala miesto pri okne a sledovala, ako sa mesto mení na suché, otvorené polia.

Oproti nej sedela žena. Bola staršia — možno šesťdesiat, možno viac — a mala malú tašku s obloženým chlebom zabaleným v alobale. Čoskoro jej zazvonil telefón. Odpovedala potichu, ale vlak bol tiež veľmi tichý.

"Nie, ešte som jej to nepovedala," zašepkala žena. "Poviem jej to, ale nie dnes. Dnes ju len chcem vidieť." Pauza. "Nevie, že som chorá. Prosím, ani jej to nehovor."

Elena sa pozrela von oknom a predstierala, že nepočuje. Ale nemohla prestať počúvať. Žena hovorila ešte niekoľko minút, potom zložila a pomaly jedla svoj obložený chlieb.

Keď vlak dorazil do Granady, žena vstala a pozrela na Elenu. "Idem navštíviť svoju vnučku," povedala, akoby vysvetľovala niečo, čo sa Elena už pýtala. "Nevidela som ju rok. Prajem ti šťastnú cestu."

Elena ju sledovala, ako kráča po nástupišti a mizne v dave.