Polly sa pýta na cestu

Polly má teóriu, že mapy sú pre turistov, a tá teória vydrží presne dvadsať minút. Ulice vo štvrti sa krivia, akoby ich niekto kreslil od ruky, na každom rohu je tá istá vôňa pekárne a knižnica sa odmieta objaviť. Na rohu stojí sova so zloženými novinami a číta postojačky, ako to vedia iba sovy. „Prepáčte, jednu otázku. Myslím, že blúdim.“

Sova skláňa noviny s obrovskou trpezlivosťou. „Kde je knižnica? Chodím stále dokola.“ Ďaleko to vraj nie je; problém je fontána. Pri fontáne sa všetci otočia zle. „Pri fontáne doprava, alebo doľava?“ Doľava, vždy doľava, a potom už len ulica až na námestie. „Stále rovno až na námestie, dobre! To znie jednoducho.“

A naozaj je to jednoduché, len čo to niekto povie nahlas. Knižnica sa objavuje za námestím so svojím širokým schodiskom a otvorenými dverami, presne tam, kde celý čas bola. „Ďakujem pekne! Zachránili ste mi popoludnie.“ Sova zamáva novinami bez toho, aby zdvihla oči z ďalšej strany. Polly stúpa po schodoch s novou teóriou: najkratšia vzdialenosť medzi dvoma bodmi je dobrá otázka.