Potápačský sokol

Polly rozmýšľala o sokolovi sťahovavom dva dni. Chcela pocítiť tvar jeho ponoru.

Tretie ráno, skôr než sa naplnili parkoviská pre návštevníkov, išla k El Capitan. Našla sokola na vysokej rímske. Bol to samec, menší ako samica, ktorú videla s Tomasom. Bridlicovo-sivý chrbát, biela pruhovaná hruď. Niečo jedol.

Usadila sa na vetve manzanity päťdesiat metrov ďalej a čakala.

Sokol dojedol. Utrel si zobák o skalu a pozrel na ňu. Potom odstúpil z rímsy.

Nezamával. Zložil krídla k telu, ako list vtiahnutý do stonky, a spadol. Zrýchlil. Preletel okolo stredu útesu za dve sekundy. Potom roztiahol krídla, naklonil sa a zmizol za výbežkom.

Sokol sťahovavý v ponore môže dosiahnuť rýchlosť 380 kilometrov za hodinu. To je najrýchlejší pohyb akéhokoľvek zvieraťa na Zemi. Aby sa ponoril tak rýchlo bez zranenia, sokoly majú tretie viečko, ktoré sa zatvára cez oko, aby udržalo vietor vonku. Majú malé kužele v nozdrách, ktoré spomaľujú vzduch vstupujúci do pľúc.

Polly nebola stavaná na taký ponor. Vedela to. Ale zvedavosť bola väčšia ako vedomosť.

Vystúpila na rímsu a pozrela dole. Pád bol takmer vertikálny. Zložila krídla k svojmu zelenému telu. Naklonila sa dopredu. Padla.

Nebolo to ponorenie sokola. Bol to papagáj v príliš veľkom zhone. Zakolísala. Vietor sa dostal pod jedno krídlo. Opravila sa, stratila líniu, opäť sa opravila. Dvadsať metrov dolu, otvorila krídla a vytiahla sa v uvoľnenej, rozpačitej oblúku.

Skúsila to znova, menšie, z nižšej rímsy. Potom znova, ešte nižšie. Do poludnia urobila osem krátkych ponorov. Žiadny nebol ako sokolí ponor. Všetky boli o niečo lepšie ako ten predchádzajúci.