Záliv Neapol

Polly priletela nad Záliv Neapol neskoro ráno. Voda mala farbu zeleného skla. Na druhej strane zálivu sedel Vezuv, čiastočne skrytý v opare. Vzduch voňal soľou a naftou z rybárskych lodí.

Sledovala pobrežie. Videla prádlo visiace z balkónov a skútre na uliciach.

Jej cieľom bola stará budova pri vode. Malá mosadzná tabuľka niesla nápis STAZIONE ZOOLOGICA ANTON DOHRN, FONDATA 1872.

Polly o tomto mieste vedela. Založil ho nemecký zoológ menom Anton Dohrn. Záliv Neapol je jedným z najbohatších morských ekosystémov v Európe. Inštitút študuje chobotnice od roku 1873. Je to najstarší morský biologický inštitút, ktorý stále funguje na svete.

Usadila sa na zábradlí. Mladá výskumníčka v tmavomodrom laboratórnom plášti odomkla zadné dvere. Uvidela Polly a usmiala sa. "Poď ďalej."

Budova voňala morskou vodou. Dlhé chodby viedli medzi miestnosťami plnými nádrží. Cez sklenené steny Polly videla sardinky, malú chobotnicu v rohu a morského zajaca na liste chaluhy.

Výskumníčka sa volala Chiara Bianchi. Študovala kogníciu hlavonožcov deväť rokov. "Chobotnice sú tu najchytrejšie zvieratá," povedala. "Alebo aspoň tie, o ktorých sme si istí, že sú vedomé."

Prišli k vysokej okrúhlej nádrži. Na boku bola karta s nápisom PASTA, 2.3KG, GPO. Vo vnútri, zložená do špirály plastovej rúry, bola obrovská tichomorská chobotnica. Osem ramien sa úhľadne obtočilo okolo seba. Jedno zlaté oko sledovalo cez sklo.