Vladivostok

Siedme ráno malo vlak doraziť do Vladivostoku o 06:15 moskovského času, čo bolo 13:15 miestneho času. Polly sa zobudila pri prvom miestnom svetle, niekedy okolo piatej.

Cez okno sa les zmenil na nízku vlnitú krajinu suchých kopcov a trávy. Tichý oceán bol niekde pred ňou. Ešte ho nevidela, ale cítila ho, tak ako môžete cítiť veľké vodné plochy bez toho, aby ste ich videli. Svetlo bolo iné. Vzduch, aj cez zatvorené okno, voňal inak.

Žena na hornom lôžku bola tiež hore. Balenie jej trvalo už hodiny.

Poslednou stanicou pred Vladivostokom bol Ussurijsk. Vlak tam zastal na pätnásť minút. Polly zoskočila na nástupište. Žena predávala údené ryby z rozkladacieho stola. Ryby boli strieborné a oči mali stále jasné. Polly si kúpila malý kúsok s posledným zvyškom svojej chuti do jedla. Žena ho zabalila do novín a neprijala žiadnu platbu, ktorú by Polly mohla vidieť. Výmena bola, ako Polly pochopila, jednoducho taká, že ryby boli ulovené a Polly bola hladná. Niektoré trhy takto fungujú.

Vlak sa pohol ďalej. Teraz pomaly. Tichý oceán sa objavil na pravej strane vlaku okolo jedenástej miestneho času. Bol sivý a jasný. Svetlo z vody zaplnilo vozňu. Polly sa usadila pri okne a sledovala.

Vladivostok sa objavil naraz. Mesto je postavené do kopcov, ktoré sa spúšťajú k moru, a vlak tuneluje do mesta cez jeden z týchto kopcov. Koniec trate je priamo na prístave. Nárazník na konci koľají je štyridsať metrov od vody.

Vlak urobil svoju poslednú zastávku. Hodiny nad dverami kupé, ktoré boli sedem dní na moskovskom čase, ukazovali 06:23. Miestne hodiny na stanici ukazovali 13:23.

Polly zoskočila na nástupište. Vladivostok bol prístavné mesto nízkych kamenných budov a strmých ulíc, natretých zmesou jemných žltých a morskou modrou vyblednutých farieb, s sťažňami rybárskych lodí a žeriavmi kontajnerového prístavu viditeľnými na konci každej ulice. Vzduch voňal po rybách, hrdzi a soli. Čajky sa hádali o niečo na móle.

Na konci nástupišťa stál malý biely obelisk, podobný tomu pri Pervouralsku, ale namiesto EURÓPY a ÁZIE, nápis na tomto znel KILOMETER 9 289. Koniec trate.

Polly stála pri obelisku dlhú minútu. Sedem dní. Dvadsaťpäť miliónov brestov. Pol miliardy rokov uralskej skaly. Dvadsaťpäť miliónov rokov Bajkalu. Jeden žeriav. Osem časových pásiem, z ktorých vlak sledoval len jedno. Jedno more na každom konci.

Natiahla svoje modro-zelené krídla.

Tichý oceán bol hneď za prístavnou stenou. Vietor z vody bol silný. Polly sa zdvihla z nástupišťa, preletela cez žeriavy kontajnerového prístavu a von nad záliv. Vladivostok zostal za ňou. Japonské more sa otvorilo pred ňou.

Niekde ďaleko na druhej strane toho mora bol malý inštitút v Neapole, ktorý opustila pred dvoma týždňami. Niekde ďaleko na druhej strane TOHO bolo Moskva, kde nastúpila na vlak. Svet, pomyslela si Polly, bol skutočnej veľkosti. Vlak bol spôsob, ako to cítiť.