Vladivostok

Siedme ráno mal vlak prísť do Vladivostoku o 06:15 moskovského času, čo bolo 13:15 miestneho času. Polly sa zobudila pri prvom miestnom svetle, niekedy okolo piatej.

Cez okno sa les zmenil na nízke kopce a trávu. Pacifik bol niekde vpredu. Cítila ho, tak ako cítiš veľké vodné telo, ešte skôr než ho uvidíš.

Posledná stanica pred Vladivostokom bola Ussurijsk. Vlak zastavil na pätnásť minút. Polly zoskočila. Žena predávala údené ryby z rozkladacieho stola. Ryby boli strieborné. Oči boli stále jasné. Polly ochutnala malý kúsok. Žena ho zabalila do novín a neprijala žiadnu platbu. Niektoré trhy fungujú takto.

Pacifik sa objavil na pravej strane vlaku okolo jedenástej miestneho času. Bol sivý a jasný.

Vladivostok sa objavil naraz. Mesto je postavené do kopcov, ktoré sa spúšťajú k moru. Vlak prechádza tunelom cez jeden z týchto kopcov. Koniec trate je na prístave. Nárazník na konci koľají je štyridsať metrov od vody.

Vlak urobil svoju poslednú zastávku. Hodiny nad dverami kupé, nastavené na moskovský čas sedem dní, ukazovali 06:23. Miestne hodiny na stanici ukazovali 13:23.

Polly zoskočila na nástupište. Vladivostok bol prístavné mesto nízkych kamenných budov a strmých ulíc. Vzduch voňal po rybách, hrdzi a soli.

Na konci nástupišťa bol malý biely obelisk. Nápis čítal KILOMETER 9 289. Koniec trate.

Polly stála pri obelisku dlhú minútu. Sedem dní. Pol miliardy rokov uralskej skaly. Dvadsaťpäť miliónov rokov Bajkalu. Jeden žeriav. Osem časových pásiem, z ktorých vlak sledoval len jedno.

Natiahla svoje krídla. Pacifik bol hneď za prístavnou stenou. Zdvihla sa z nástupišťa, preletela nad žeriavmi kontajnerového prístavu a von nad záliv.