Sofía si bola istá, že múzeum je len tri ulice ďaleko. Podľa jej mapy stačilo len zabočiť doľava. Ale lisabonské ulice sa nespávali ako ulice v iných mestách. Stúpali do kopca. Krútili sa. Končili sa bez varovania.
Po dvadsiatich minútach sa zastavila na malom námestí, ktoré nikdy nevidela na žiadnej mape. Na stoličke spala mačka. Stará žena vešala bielizeň z balkóna.
"Prepáčte," zavolala Sofía nahor. "Viete cestu do múzea?" Stará žena sa zamračila a zmizla vo vnútri. Sofía si myslela, že bola nezdvorilá. Ale o minútu neskôr vyšla žena z vchodových dverí budovy, pomaly, držiac kúsok papiera.
Read it. Then say it.
Shadow this paragraph in the PollyStop app — record yourself, see how close your pronunciation gets to a native speaker's, sentence by sentence. Free.
Nakreslila malú mapku rukou. Tri ulice, dva rohy, fontánu. "Nedôveruj tu telefónu," povedala opatrnou angličtinou. "Telefón sa v tejto štvrti zmätie."
Sofía jej poďakovala. To popoludnie múzeum nenašla. Papierovú mapku si nechala po celý zvyšok výletu.
