Tomáš bol opäť na službe. Našiel Polly pri kiosku návštevníckeho centra práve po východe slnka. Mal so sebou čerstvý termos s kávou. Položil ho na lavičku a posadil sa vedľa.
Chvíľu toho veľa nepovedali. Polly si upravovala perie na krídlach. Ráno bolo chladné a voňalo riekou.
"Predpokladám, že sa chystáš ďalej," povedal nakoniec Tomáš.
Polly naklonila svoju červenú hlavu. On pomaly prikývol.
Rozprával jej o zvyšku parku, o častiach, kde ešte nebola. O vysokej krajine pri Tioga Road, s jej jazerami a holými žulovými kupolami. Hetch Hetchy, ďalšom údolí na severe, prehradenom a premenenom na nádrž pred viac ako sto rokmi, stále krásnom, stále väčšinou prázdnom. O háji sekvojí v Tuolumne Meadows. Hovoril o týchto miestach s pokojnou hrdosťou niekoho, kto strávil štrnásť rokov spoznávaním jedného úseku hôr.
"Toto miesto ti naozaj neukáže všetko," povedal. "Aj keď tu žiješ. Zachytíš kúsky. Sokoly, ľalie, Mliečnu dráhu v stredu, ale nie vo štvrtok. Ľudia prídu na tri dni a myslia si, že to videli. Videli pohľadnicu." Napil sa kávy. "Myslím, že je lepšie vidieť jeden kúsok do hĺbky. Tie sokoly, o ktorých som ti hovoril? Štrnásť rokov a stále neviem, čo urobia zajtra."
Polly premýšľala o svojich ponoroch z rímsy El Capitan. Ani raz nepristála čisto. Ale zakaždým sa zlepšila. Myslela si, že by sa mohla zlepšovať celý život.
Read it. Then say it.
Shadow this paragraph in the PollyStop app — record yourself, see how close your pronunciation gets to a native speaker's, sentence by sentence. Free.
Pristavil sa autobus. Ten istý zelený autobus. Ten istý šofér. Šoférka zamávala Tomášovi, keď otvorila dvere. Tomáš jej zamával späť.
"Tak choď," povedal. Vstal. Kávu nedopil.
Polly roztiahla svoje modro-zelené krídla. Dvere autobusu boli stále otvorené. Cítila vôňu otepľujúceho sa borovicového lesa a slabý zápach nafty z autobusu a rieku za tým.
Vzlietla z lavičky, raz obletela návštevnícke centrum a stúpala. Údolie sa začalo strácať. Naľavo stál El Capitan. Napravo Half Dome. Po dne tiekla Merced.
Na okraji sa naklonila na západ. Pod ňou sokol lovil malú kŕdeľ rýchlikov pozdĺž útesu. Polly ho sledovala pol minúty. Potom našla vietor, ktorý chcela, a nechala sa ním unášať z parku.
Za ňou sa Tomáš už pohyboval smerom k lúke. Mal so sebou klipbord. Dnes, zajtra a aj na budúci rok bude treba zaznamenať kukuricové ľalie.
