Zbohom cestovinám

Siedme ráno Polly prišla k nádrži skoro. Laboratórium bolo tiché. Chiara mala prísť až o hodinu. Chodby jemne voňali po morskej vode a dezinfekcii. Ústav sa každé ráno prebúdzal takto už sto päťdesiatštyri rokov.

Cestoviny už boli vpredu pri nádrži.

To nebolo normálne. Šesť rán Polly sedávala na okraji a chobotnica bola zložená vo svojej rúrke, alebo sa vznášala v rohu, alebo visela z horného skla. Dnes bola chobotnica pritlačená k prednej stene nádrže, všetkých osem ramien rozprestretých voľne proti sklu, jej jediné viditeľné oko na úrovni Pollyinho.

Pozreli sa na seba.

Čo prechádza medzi papagájom a obrovskou tichomorskou chobotnicou, určite nie je priateľstvo. Možno to nie je nič, čo by Polly rozpoznala ako spoločnosť. Chobotnica možno len skúmala teplokrvného tvora, ktorý bol okolo jej nádrže šesť dní. Koža chobotnice pri jej ramenách bola bledá pulzujúca ružová. Chobotnice dokážu čítať teplo cez svoju kožu. Dokážu čítať pohyb cez svoje prísavky. Dokážu čítať chémiu vody, ktorá sa dotkla iného tela. Zbierali informácie.

Polly poskočila po okraji. Oko chobotnice ju sledovalo, potom sa jej ramená pomaly posunuli, aby ju nasledovali. Keď Polly zastavila, oko zastavilo.

Sedem plných minút sa na seba pozerali. Nikto neprišiel. Vodný filter jemne bzučal. Polly si uvedomovala, že toto nie je normálne správanie zvierat, z oboch strán.

Potom chobotnica urobila niečo, čo Polly nevidela celý týždeň. Pomaly, pomaly rozvinula jedno rameno a pritlačila jeho špičku presne na sklo oproti miestu, kde Pollyina noha spočívala na okraji. Poduška špičky spočívala na skle. Prísavky na spodnej strane sa rozšírili, potom stíchli.

Polly naklonila svoju červenú hlavu. Po chvíli sklonila zobák k sklu a jemne ho dotkla zatvoreným zobákom. Cez studené sklo, na jej strane, nebolo nič. Na strane chobotnice, možno veľa.

Rameno tam zostalo jednu dlhú minútu. Potom sa vrátilo späť do vody.

Chiara prišla o dvadsať minút neskôr s dvoma kávami. "Odchádzaš," povedala, pozerajúc na Polly. Nebola to otázka.

Polly naklonila hlavu.

"Predstavovala som si, že sa to stane," povedala Chiara. Položila kávy. Podišla k nádrži. Cestoviny sa vrátili do svojej rúrky. Chiara zaklopala na sklo jedným kĺbom. Cestoviny sa nepohli. Chiara sa usmiala. "Predstiera, že si nevšimla. Robí to, keď je rozrušená."

Polly natiahla svoje modrozelené krídla.

"Cestuj bezpečne," povedala Chiara. "Je toho veľa z mora, čo som ti neukázala. Väčšina mora, vlastne. Sme len jeden ústav na jednom pobreží." Obrátila sa k svojej káve. "Vráť sa, keď budeš môcť."

Polly sa zdvihla z okraja. Raz zakrúžila nad nádržou. Cestoviny sa nepozreli hore. Polly vyletela dolu dlhou chodbou ústavu, okolo sardín a chalúh a malej chobotnice v rohu jej nádrže, a von zadnými dverami do jasného rána Villa Comunale.

Pred ňou sa otvoril Neapolský záliv. Vezuv sedel cez vodu. More malo farbu, ktorú sa týždeň učila vnímať ako jedno telo, s mnohými múdrymi vecami vo vnútri, z ktorých len niektoré by papagáj mohol kedy stretnúť.