Cez Ural

Tretie ráno vlak zastavil v Jekaterinburgu. Galina už v noci odišla. Pavel ešte spal. Dvaja noví cestujúci obsadili prázdne lôžka: vojak, možno dvadsaťročný, v uniforme, ktorá bola príliš čistá, aby ju už nosil, a starší muž so šedivo-žltými vlasmi a krabicou na rybárske náčinie.

Polly sa postavila k oknu.

Jekaterinburg je najväčšie mesto v Urale. Ural rozdeľuje Európu od Ázie. Nie sú vysoké, skôr dlhý opotrebovaný hrebeň než stena. Ale sú staré. Pred päťsto miliónmi rokov bol Ural už významným pohorím. Opotrebovávajú sa pol miliardy rokov a stále sú tu. Sú jedny z najstarších hôr na Zemi.

Transsibírska železnica prechádza cez Ural cez Jekaterinburg. Na kilometri 1 777 trate je malý marker, ktorý na jednej strane hovorí EURÓPA a na druhej ÁZIA. Sprievodca povedal Polly s malým úsmevom, že ten marker je turistický výmysel. Skutočná hranica, geograficky, nie je na čistom bode. Rozdeľovacia čiara vedie približne pozdĺž rozvodia rieky Ural.

Ale symbolický prechod bol ten bod.

Nový cestujúci s krabicou na náčinie ju otvoril a rozložil svoje návnady na stôl. Usporiadal ich podľa farby.

"Kde chytáte ryby?" spýtala sa Polly.

Pozrel hore. "Jazero Bajkal," povedal. "Za tri dni. Omul. Losos z Bajkalu. Nikde inde na svete ho nenájdete." Ukázal na zeleno-striebornú lyžičku. "Toto používam."

O niekoľko hodín neskôr, blízko Pervouralska, vlak spomalil okolo malého bieleho obelisku na čistine. EURÓPA na jednej strane. ÁZIA na druhej. Traja turisti mávali na vlak. Pavel zdvihol jednu ruku z laptopu a zamával späť.